Vojna zúrila… A mnohí ľudia besneli, akoby stratili rozum. On bol policajtom v talianskom Palidore. Aj uprostred tohto pekla zostal však hlboko veriacim. Pravidelne chodieval na svätú spoveď a na sväté prijímanie. A pomáhal ľuďom, ako sa len dalo. Nemcom sa v meste stala nehoda, pri ktorej jeden z nich zomrel. Avšak záležitosť si ich veliteľ vysvetlil inak: “Bola to sabotáž.” Nasledoval hrozný teror. Fašisti zhromaždili dvadsaťdva chlapov a tí si kopali vlastné hroby. Ak sa vinník neprihlási, zomrú všetci. V kritickej chvíli náš policajt smelo vystúpil dopredu a povedal: “Ja som vinný…” Všetci vedeli, že on so smrťou Nemca nemá nič spoločné. Nemecký dôstojník však vydal povel: “Páľ!” Zastrelili ho. Mal len dvadsaťtri rokov. Ostatní smrti unikli. Volal sa seržant Salvo D’Acquisto (1920 – 1943), hrdina.
Udomácnenie Božieho slova v nás môže mať rôznu podobu. Božie slovo sa môže o nás len “obtrieť”. Akoby hrach na stenu hodil. Narazí a odpadne. Inokedy dokáže v tvrdej omietke zanechať maličkú stopu. Odskočí od nás ako pingpongová loptička. Niekedy sa Božie Slovo na našej mozgovej kôre udrží len ako na doske. Prvým činom ju rýchlo obrátim a Slovo odpadne. U ďaľšieho sa Slovo aj usadí, ale plytko. Človek si ho zapamätal len ako výrok. Raz-dva skočilo i vyskočilo z mozgovej kôry. Môžeme pokračovať, ale nezabudnime zvýrazniť, že problém nie je v Slove. To je výnimočne životaschopné. Človek je ten hazardér.
No sú prípady, keď ľudia Bohu nerobia prekážky a Božie slovo preráža i zasiahne všetky vrstvy ich bytia. A dorazí až do najhlbších zákutí ich duše. Takže človek je pripravený prinášať i najväčšie obety. Do tejto skupiny ľudí patril aj seržant Salvo D’Acquisto. Vidieť však na ľuďoch, aká je ich viera? Veľmi. Skúsime teda opísať typické postoje človeka vo vzťahu k viere. Nazveme ich stupne viery.
- Prvý “predstupeň” viery je charakterizovaný výrokmi typu: “Ja som neveriaci, ja Boha nepotrebujem! Nech sa mi ukáže, ak existuje! Keby bol, nedopustil by vojny, utrpenie. Nezomrel by mi strýko…” Takto a podobne tvrdia ľudia, ktorým hovoríme, že sú “ateisti”. Takýchto však na tejto zemeguli nie je najviac. Tento stupeň viery sme nazvali “predstupeň” viery, pretože ľudia z tohto “stanu” tvrdia, že v Boha neveria. Sú ešte pred vierou. Nevstúpili na cestu k Bohu. Mnohí z nich však nežijú zle. Majú dobré zásady a počúvajú svedomie. Ktosi ich pomenoval “anonymní” kresťania.
- Sú medzi nami ľudia, ktorí sa dopracovali k presvedčeniu, že: “Ktosi musí byť.” Myslia tým na nadprirodzenú, neurčitú, tajomnú bytosť, ktorá sa sem-tam zamieša do nášho života. Niečo im v ich materialistickom ponímaní sveta nesedí. Sem-tam v ňom zbadajú akúsi anomáliu, duchovnú výchylku. Žiaľ, tieto svetlé okamihy nevedia dobre dekódovať. Niekedy ich to ani netrápi, inokedy bezradne krčia ramenami. No znepokojuje ich to. Týchto hľadačov môžeme nazvať “ktosisti” alebo veční pochybovači. Takýchto ľudí je už mnoho. Bolo by fajn, keby ich niekto posunul dopredu. Drgol k Bohu!
- “Boh je, ale nechal nás tak. Nemá o nás záujem. Je sila, energia, osud. Spustil to tu, vystrojil nás ako v armáde a potom išiel za svojimi záležitosťami. Nakoniec to tu ešte pozametá, zhasne a bude pokoj.” Kričia cez dejiny i dnes aktivisti z radu pesimistov. Dejiny filozofie, literatúry i vedy sa nimi len tak hemžia. Ak máte aj vy podobné názory, myslíte si, že ste už veriaci? Veď veríte v Boha? Predstavte si, že aj diabol verí! Veríte, ale v akého! Nehnevajte sa, ale ktosi vám to musí povedať. Skúsim to ja: “Vašej viere chýba to podstatné – presvedčenie, že Boh je láska. Nie, nie ste opravdivo veriaci. Ste tápajúci.”
- Ďaľší ľudia sa dopracovali k obrazu Boha, ktorý prebúdza v nich vieru na “vyššom” stupni. Ich presvedčenie môžeme zosumarizovať do tvrdenia: “Boh rozmýšľa, chce, cíti svoje ja, je dobrý, ale aj prísny a každé zaváhanie ihneď trestá… Boh je osoba.” Takíto veriaci sa ocitli na našom štvrtom stupienku. No… Zo skúsenosti môžem povedať, že dopracovať sa k tomu, že Boh je osoba, teda rozmýšľa, cíti, miluje, je živý… a ja s ním môžem komunikovať ako so skutočne živou osobou, to často robí ľuďom nesmierne problémy. Nevedia totiž, ako túto osobu v mysli a srdci “zacítiť”, uchytiť.
- Ďaľší stupeň viery môžeme vyjadriť výrokmi, ktoré dávajú tušiť, že ich nositelia sa s Bohom kontaktujú pravidelne a na sebe systematicky pracujú. Prijali fantastický dar vnímať ho. Tvrdia: “Boh je úžasný Otec, môžeme sa s ním porozprávať, miluje nás, sprevádza nás, stará sa o nás, pripravil nám nebo…” Gratulujem vám. Váš obraz o Bohu je nádherný, ale ešte stále nestačí. Neuspokojujte sa s tým, ale poďte ďalej. Ešte stále je kde stúpať. Vaša viera ešte stále má kde rásť. Zatiaľ v pokore zažívajte stretnutia s ním a buďte veľmi, veľmi citliví na to, čím vás chce obdariť.
- Stotožňujete sa s výrokmi: “Bože, rob so mnou, čo chceš, úplne sa ti odovzdávam. Dôverujem ti, nech sa stane tvoja vôľa… I vtedy, keď dostaneme úraz, keď mi vyhorí dom, keď…” Ak máte toto presvedčenie v duši, ste šťastným zaľúbeným človekom. A nie do hocikoho. Do Pána Boha. Vidíte? Tu sa viera mení na dôveru, je živá. Presvedčeie o Bohu je plné lásky aj napriek ťažkým životným skúsenostiam. Prežívate, že ste jeho dieťa. Dôveru v neho vám nič neotrasie! Posiľňuje ju nádej a láska.
V takomto stave povedal svätý Pavol: “Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus” (porov. Gal 2, 20). To je vrchol viery. Ten je však stále Pánom “zväčšovaný”, pretože on pošle nové a nové skúšky. Prečo by to robil? Pretože chce, aby ste vnútorne rástli, boli krajší a stávali sa čoraz viac jeho ľúbezným dieťaťom. Chce z vás urobiť svojho dediča, a preto chce, aby ste boli čoraz viac vznešenejší, plnší dôvery a lásky. U nášho hrdinu Salva D’Acquista z úvodného príbehu to bolo zjavne vidieť.
Na záver našich stupňovitých úvah uvediem nesmierne dôležitý postreh, ktorý by nám mohol uniknúť. Aký obraz Boha máte v duši, taká je vaša viera, modlitba, život, láska i obeta. Nuž a tu je opäť čas na malý ponor do seba. Kde sa nachádzate? Na ktorom stupienku či odpočívadle? A kde sú vaši drahí?
Zdroj: Jozef Luscoň – Kresťan má byť kvas a nie trkvas!
MISSIO - online misia 