Dvánásťročný emigrant
V ten večer v kuchyni spolu s chlebom sa prežúvali trpké slová. Slová, ktoré zraňujú. Anton zbadal, že Janko ako zvyčajne má pri tanieri otvorenú knihu. To ho rozzúrilo: “Hodím ti tú knihu do ohňa.”
Mama Margita sa ho usilovala uchlácholiť: “Janko pracuje ako ostatní. Ak si chce potom dačo prečítať, čo ťa po tom.”
“Čo ma po tom? Tento dom držím na nohách ja. Môžem sa tu zodrať. Nestrpím tu nijaké pánča. A my aby sme sa potom celý život nadžgávali kukuričnou kašou.”
Janko sa prudko ohradil. Nechýbali mu slová a nebol stavaný tak, aby nadstavil druhé líce. Anto zdvihol ruky.
Jozef sa prestrašene prizeral. Margita sa usilovala dostať sa medzi nich, ale Janko toho utŕžil pravdepodobne viac ako inokedy. Čo bolo tých jeho dvanásť rokov proti Antonovým devätnástim.
Na lôžku plakal, viac z hnevu ako od bolesti. A dakde za stenou plakala aj jeho matka, ktorá tej noci azda nezažmúrila oko.
Ráno sa Margita rozhodla. Povedala Jankovi najsmutnejšie slová svojho života: “Bude lepšie, keď odídeš z domu. Anton ťa nemôže ani vidieť. Raz by ti mohol ublížiť.”
“A kam pôjdem?”
Jankovi zvieralo srdce, aj Margite. Poukázala mu na dakoľko gazdovstiev v okolí Morionda a Montecucca.
“Poznajú ma tam. Dakto ťa len vezme do roboty, aspoň na čas. A potom sa uvidí.
Batoh a hmla
Matka mu pripravila batôžtek. Vložila doň pár košieľ, jeho dve knihy, bochník chleba. Bol február. Cesta bola zamrznutá a na kopcoch dookola bolo plno snehu.
Janko sa vybral na cestu na druhý deň ráno. Mama Margita sa za ním dlho pozerala z dverí a potom mu kývala rukou, kým hmla nepohltila jej malého vysťahovalca.
Pochodil hospodárstva, o ktorých mu hovorila matka, ale pre takého chlapca nebolo nikde práce. Popoludní dojedol chlieb a s chlebom prehltol i svoju nádej. Ostávali ešte Mogliovci.
“Popros pána Luigiho,” povedala mu matka.
Zastavil sa pri vrátach do humna, ktoré práve zatváral akýsi starec. Pozrel naň: “Čože nám prinášaš, chlapče?”
“Hľadám prácu.”
“Výborne. Tak pracuj. Zbohom.” A chcel ťažké vráta zatvoriť. Janko pozbieral všetky zvyšky odvahy: “Musím hovoriť s pánom Luigim.”
Vstúpil. Mogliovci pripravovali vŕbové prúty pre vinice. Luigi Moglia, mladý dvadsaťosemročný dedinčan, si ho s údivom prezeral.
“Hľadám pána Luigiho Mogliu.”
“To som ja.”
“Posiela ma moja matka. Povedala mi, že by som mohol u vás robiť paholka.”
“Ale ako ťa mohla matka poslať z domu takého malého? Ako sa menuje?”
“Margita Boscová. Môj brat Anton mi robí zle a tak mi povedala, aby som si šiel hľadať miesto ako paholok.”
“Úbohý chlapče, teraz je zima a paholkov berieme do práce až koncom marca. Len sa pekne vráť domov.”
Janko bol unavený a cítil sa pokorený. Dal sa do zúfalého plaču. “Prosím vás, prijmite ma. Nemusíte mi dávať nijaký plat, ale neposielajte ma domov.” A zúfalo pokračoval: “Sadnem si tu na zem a nehnem sa odtiaľto.” A v plači sa pustil zbierať vŕbové prúty.
Gazdinú Doroteu, dvadsaťpäťročnú kvitnúcu ženu, to dojalo: “Luigi, prijmi ho, aspoň na pár dní na skúšku.”
Aj Tereze, päťnásťročnej gazdovej sestre, bolo Janka ľúto. Mala na starosti kravy. Povedala: “Som už dosť veľká, aby som s vami mohla chodiť na pole. Zverte maštaľ tomuto chlapcovi.”
A tak Janko Bosco vo februári 1827 začal svoj paholský život. Mogliovci boli zámožná sedliacka rodina, aj keď pracovali všetci od rána do večera. Obrábali pôdu, mali vinice a role. Chovali dobytok. Modlievali sa spoločne. večer sa rodina schádzala pri kozube a modlili sa ruženec. V nedeľu pán Luigi vodieval všetkých do Moncucca na “hrubú omšu”, ktorú mával prepošt don Francesco Cottino.
Zamestnanie paholka Janka nebola robota ponižujúca ani výnimočná. Na okolité gazdovstvá prichádzalo koncom marca mnoho takýchto chlapcov-paholkov. Bolo to bežné zamestnanie pre chlapcov z chudobných rodín. Na sviatok Zvestovania gazdovia chodili po osadách alebo na trhy a najímali chlapcov-robotníkov na celý rok ako robotníkov sezónnych a im podobných. Pracovalo sa tvrdo osem mesiacov, do konca novembra za stravu, byť a 15 lír na oblečenie.
Paholček Janko Bosco sa však od iných líšil. Bol výnimočne mladý, do dvanástich rokov mu chýbalo šesť mesiacov, a už vtedy nosil v sebe sen. Sen skutočný, ktorý sa mu prisnil raz v noci. Sám ho vyrozprával.
Budúcnosť vyznačená snom
“Asi v deviatich rokoch som mal sen, ktorý sa mi vryl hlboko do pamäti na celý život. Snívalo sa mi, že som pri našom dome na širokom dvore. Zabávalo sa tu mnoho chlapcov. Daktorí sa smiali, iní hrali a mnohí aj kliali. A keď som počul toto rúhanie, vrhol som sa medzi nich. Chcel som ich umlčať slovami i päsťami.
V tom sa objavil vznešený, dôstojne oblečený muž. Mal biely plášť. Tvár mu žiarila, že sa nedalo do nej ani pozrieť. Oslovil ma menom a rozkázal mi, aby som sa postavil na čelo týchto chlapcov. A dodal: “Nie bitkou, ale dobrotou a láskou si ich musíš získať za priateľov. Začni im hneď rozprávať o ošklivosti hriechu a o kráse čnosti.”
Zmätený a prestrašený som sa vyhováral, že som len úbohý chlapec, že nemám nijaké vedomosti a že takým uličníkom nie som schopný hovoriť o náboženstve. V tej chvíli sa chlapci prestali ruvať, vykrikovať a preklínať a všetci obstúpili hovoriaceho. Ani som nevedel, čo hovorím, keď som sa ho spýtal: “Kto vlastne ste, že žiadate také nemožnosti?”
“Práve preto, že sa ti to zdá také nemožné, musíš to urobiť možným tým, že poslúchneš a nadobudneš si vedomosti.”
“A kto ma to naučí?”
“Dám ti učiteľku. Ona ťa povedie a naučí múdrosti. Bez nej každá múdrosť je hlúposťou.”
“Kto vlastne ste, že tak hovoríte?”
“Som synom tej, ktorú ťa naučila pozdravovať trikrát denne tvoja matka.”
“Moja matka mi vždy hovorieva, aby som sa bez jej dovolenia nestýkal s nikým, koho nepoznám. Povedzte mi teda, ako sa voláte.”
“Na to sa spýtaj mojej matky.”
V tej chvíli som zbadal vedľa neho vznešenú paniu v žiarivom plášti, akoby bol samá jagavá hviezda. Keď videla, že môj zmätok rastie, zakývala mi, aby som sa priblížil, chytila ma láskavo za ruku a povedala: “Pozri sa!”
Obzrel som sa a videl som, že všetci tí chlapci odrazu zmizli. Miesto nich tu bolo všade plno kôz, psov, mačiek, medveďov a iných zvierat.
“Toto je tvoje pole, tu budeš pracovať. Buď pokorný, statočný a silný a čo vidíš, že sa teraz deje s týmito zvieratami, musíš urobiť s mojimi synmi.”
Znova som sa obzrel a miesto tých divých zvierat sa tu objavili krotké baránky, ktoré pobehovali a poskakovali okolo toho Muža a Panej a radostne bľačali na ich počesť.
Pustil som sa – stále vo sne – do plaču a prosil som Paniu, aby mi vysvetlila, čo to všetko znamená. Nechápal som nič. Položila mi ruku na hlavu a povedala: “Časom všetko pochopíš.”
Len čo to vyriekla, prebudil ma akýsi hrmot a všetko zmizlo. Bol som ohromený. Zdalo sa mi, že ruky, dotlčené od úderov, ktoré som rozdával na všetky strany, ma bolia, a že tvár mi horí od zaúch, ktoré sa mi ušli. Ráno som svoj sen vyrozprával najprv bratom a potom mamke a starej mame. Bratia sa mi vysmiali. Každý si vykladal sen po svojom.
“Asi budeš po celý život pásť kozy a ovce,” povedal Jozef.
“A ja si myslím, že bude z teba vodca zbojníkov,” uštipačne dodal Anton.
“Ktovie či sa nestaneš kňazom,” mienila mata.
Posledné slovo mala stará mať: “Sny sú sny a snom netreba veriť.”
Tej mienky som bol aj ja. Ale na sen som predsa len nemohol zabudnúť. Tento sen hlboko poznačil celý jeho život. Mama Margita pochopila (a čoskoro to pochopil aj Janko), že mu ukázal cestu.
180 strán spomienok
Keď má človek päťdesiatosem rokov, skoro nik si nepamätá, čo sa mu prihodilo pred piatimi rokmi. Ale skoro každý si vie živo – ako by to bolo predvčerom – predstaviť svoje detstvo, keď mal deväť, jedenásť, pätnásť rokov. Na kolenách nás ešte tlačí tvrdá kôra stromov, na ktoré sme sa driapali. A akoby to bolo včera, cítime teplú srsť psa, ktorý vedľa nás poskakoval v prudkom behu.
Don Bosco ako 58-ročný začal na príkaz pápeža písať dejiny prvých štyridsiatich rokov svojho života. Svojou pamäťou, podobnou filmovým záberom (málo “logickým”) zaplnil tri silné zošity (180 strán). Dáta sa mu síce trocha pomiešali, ale príhody, spomienky a podrobnosti sú plné sviežosti.
V jedenástom riadku hovorí: “Píšem svojim drahým synom saleziánom a zakazujem tieto veci zverejniť za môjho života i po mojej smrti.” A tieto slová podčiarkol.
Po sedemdesiatich troch rokoch saleziáni tento zákaz porušili a tak uzavreli dlho predebatovávanú otázku svedomia. Dnes máme možnosť nazrieť do zošitov jeho spomienok aj my a môžeme sa s don Boscom podeliť o jeho radosti i žalosti do najmenších podrobností.
R: Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom.
Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, * tak moja duša, Bože, túži za tebou. R. Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom; * kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár? R. Zošli svoje svetlo a svoju pravdu; + ony nech ma sprevádzajú * a privedú na tvoj svätý vrch a do tvojich stánkov. R. I pristúpim k Božiemu oltáru, + k Bohu, ktorý ma napĺňa radosťou i plesaním, * a citarou ťa, Bože, môj Bože, zvelebím. R.
MISSIO - online misia 