Počúvam rôzne reči a útoky na mňa, či moju rodinu. Buď si hovoria, že si ma mýlia s mojou sestrou (aj keď som jednému podvodníkovi povedala, že žijem s otcom a o zvyšku rodiny som mu ani nespomenula, načo, aj tak mi vzal živobytie na 10 rokov dopredu a je mu to absolútne jedno, až tak, že neváhal telefonovať mi neskôr a pýtať ďaľšie peniaze, ale o tom možno v iných príbehoch) alebo povedia, urobila si to a to a preto musíš neustále počúvať naše reči, pokým nepriznáš chybu.
Keď som bola dieťa, zomrela mi babka. Bola dosť stará, rodičia nás mali v neskorom veku. Po babke zostali nejaké knihy a časopisy a keďže moja mama nás viedla k láske ku knihám, zobrala si tieto staré knihy a časopisy. Mezi nimi boli rôzne, ktoré ma vôbec nezaujali a niektoré, ktoré ma dosť zaujali. Jednou z nich bola aj kniha “Na ostrov smrti” o misionárovi malomocných. Keď som čítala tú knihu, začalo sa vo mne prebúdzať niečo také, že by bolo zaujímavé robiť takú činnosť, ale zároveň som necítila v sebe schopnosť o niekoho sa starať a hlavne o chorých. Ale začínalo sa vo mne prebúdzať misijné volanie. O čom chcem však písať je, že po prečítaní príbehu, ktorý nasleduje som sa snažila vždy chodiť v nedeľu do kostola. Aj predtým som chodila pravidelne. Takže to bolo z dvoch príčin a to, že je to prikázaný sviatok a že nevynechať a nedopadnúť ako tamten človek. Takže vždy aj keď som nemohla ísť na svätú omšu, mala som v hlave, že pri najbližšej príležitosti pôjdem. Článok je z časopisu “Posol Božského Srdca Ježišovho” z roku 1937, číslo 10.
Nešťastie v nedeľu
Ivan bol mladík urastený, zdravý ani buk. Bol zamestnaný ako strojník v travertinovom (Travertín = stavebný kameň, vápenitý) kameňolome v útulnej dedinke milého slovenského kraja pod Chočom (v Liptove). Mal sa dobre. Veď jeho plat umožnil mu žiť po chuti. Čo si zažiadal, všetko mal – len najhlavnejšie mu chybovalo: život dľa viery. Preto neveľmi dbal ani o zasvätenie nedele.
V podniku boly (pôvodný text) pomerne veľké objednávky. Nuž robotníci mohli pracovať na tzv. akord (plat od kusu). Vtedy si zarobili aj dvojnásobne. Niektorí, aby pomohli svojej rodinke, niekoľko ráz v týždni robili takto vo dne v noci. Tí, čo mali v srdci vieru, v sobotu večer odchádzali z kameňolomu, aby si odpočinuli po tvrdej práci a tak v nedeľu vzdali vďaku a chválu Najvyššiemu. Len Ivan robil naopak.
Raz v sobotu večer s celou radosťou pustil sa do roboty a pracoval až do štvrtej ráno. Po robote, spokojný sám so sebou, ponáhľal sa na odpočinok. Veďže má kedy vyspať sa celé dopoludnie a potom – potom urobí, čo sa mu páči. Myslel si: – Dopoludnia sa vyspím a odpoludnia budem mať ešte času ísť kdesi.
Je nedeľa – ráno. Bohu oddaní ľudia vyobliekaní ponáhľajú sa do kostola. Veď tam najdú potechu a obľahčenie. Posilnia sa Obeťou Syna Božieho a Božím slovom.
Práve zvonia… Aj Ivan vstáva – ale jemu sa nechce ísť do kostola. – Čo tam budem darmo čas márniť! – hovorieval. Starostlive sa vyobliekal a vyšiel i so švagrom Jánom do prírody. – Kdeže pôjdeme? – pýta sa Ján. – Poďme ku Kamenným vrátam. – Poďme! … – Usmejú sa a vykročia chytrejším krokom.
Oh, aká krása! Slniečko sa len tak kúpe v ihravých vlnkách tíško tečúcej riečky. – Poďme sa kúpať!… – a už aj svliekajú kabáty. O pár minút sú vo vode. Ivan si veľa dôveruje. – Už som sa tu niekoľko ráz kúpal a ešte sa mi nič nestalo. Pokúsim sa preplávať celú rieku. – Ján sa neodváži, lebo sa necíti takým dobrým plavcom ako Ivan.
Ivanovi sa podarilo dva razy preplávať cez hlbočinu a chce sa pokúsiť i tretí raz cez najnebezpečnejšie miesto. Voda je tichá a vábi. Odvážny Ivan vo svojom šťastí nevidí v stredku nebezpečné slabunké točenie vody – vír. – Podarí sa to – myslí si a už sa púšťa znovu. Ján ho zbadá a kričí: – Pozor! – Ale už je neskoro. Ivana schytia vlny, zatočia ním – a – čľup! už je pod vodou!
S veže sa ozve hlas malého zvonka. – Pozdvihovanie! – preletí Jánovi myľou. – Bože môj, Bože, a my? – Pozre placho ku kostolíku, potom na vodnú hladinu. Chvíľku čaká, či sa Ivan nevynorí na povrch. Ale márne čaká! Po ňom ani sledu… Ján sa strhne a uteká po pomoc.
Kým prišla záchranná stanica, prešlo asi pol hodiny. Najvýbornejší plavec skočil do vody, ponoril sa i na desať minút do hĺbky… hľadal, hľadal… ale Ivana nebolo nikde. Ján sa triasol na celom tele a veru veľmi ľutoval, že miesto do kostola šli sa kúpať.
Asi o tri hodiny našli Ivanovu mŕtvolu. Každý, kto od jeho mŕtvoly odchádzal, odniesol si trpkú spomienku pre znesvätenie nedele…
Hej, Pán Boh určil šesť dní pracovať a siedmy zasvätil Sebe. Ján tiež pocítil pravdu týchto slov. Poučil sa z trpkého nešťastia. Odvtedy horlive chodil do kostola. Ani za svet by nebol vynechal nedeľňajšíu omšu pre akúsi zábavu.
MISSIO - online misia 